2. opravené vydanie

Anotácia:
Príbeh Pekelných anjelov rozprávaný bývalým podpredsedom oaklandského klubu. George a Helen Wethern sa v rozpore s neuveriteľne silným kódexom mlčanlivosti Pekelných anjelov rozhodli riskovať a napísať o ich štrnásťročnom členstve v motorkárskom klube.
Chceli, aby táto kniha bola úprimným a neviazaným vyobrazením ich rodiny a ich oddanosti k nezákonnému motorkárstvu. Helen a George mohli použiť svoje pravé mená a vypovedať svoj príbeh relatívne bez obáv z možnej pomsty len vďaka novým identitám obdržaných od amerického policajného zboru. Využili svoje jedinečné situácie a do detailu vypovedali dôverné informácie o pohnútkach a osobnostiach skrývajúcich sa za najnechvalnejšie preslávenú bandou motorkárov v dejinách. Písali o tom v dobrom aj zlom, pretože zažili ako dobré, tak zlé časy, a spoznali ako veľa dobrých priateľov, tak aj nepriateľov. Teraz budú musieť, kvôli tomu, čo napísali – a tomu, čo povedali úradom – až do konca života žiť kilometre ďaleko od svojich rodín a priateľov.

Ukážka:
Na začiatku šesťdesiatych rokov sa nám podarilo urobiť pár hmatateľných vecí, ktoré sme sa odlíšili od mrakov šmejdských gangov, čo boli inšpirovaní Divochom od Marlona Branda. Anjeli boli roztrúsení po celej Amerike, ale každá bunka mala svoju vlastnú samosprávu. Mali sme síce nejaký trendy, ktorý sa týkali oblečenia a úpravy motoriek, ale štýl sme mali typicky motorkárskej. Rovnako ako chlapci z ostatných klubov sme boli grázli, ale čím sme sa naozaj líšili od ostatných anjelov, bol náš zmysel pre bratstvo, ktorý vychádzal zo siete dlhotrvajúcich priateľských vzťahov. Nováčikovia, ktorý k nám prichádzali, boli naši priatelia, alebo priatelia našich priateľov. „Dostať sa k nám nie je jednoduchý,“ povedal raz Sonny. „Nesmie nás byť moc, aby kolektív nestratil morálku.“

Bolo to historické stretnutie. Niečo ako Jaltská konferencia. Kluby, ktoré obchodovali s kopancami do hlavy a bičovaním reťazami, prejednávali jeden problém, ktorý mali všetci spoločné – otravovali ich policajti. Náš štýl bol obmedzený na to, že sme radi robili bordel na našich obľúbených miestach a na cestách okolo našich „rutinných zastávok“. Zdalo sa, že strážcovia zákona naháňali každého, kto sedel na dvoch kolesách a predvolávali ich za bezvýznamný priestupky, ako napríklad jazdu bez zrkadla alebo veľmi vysoké riadidlá. Ja som bol so svojimi pokutami 1000 dolárov za minulý rok typickým príkladom.
„Musíme prestať bojovať medzi sebou a začať bojovať s tými poldama,“ mudrovali sme a pritom sme nechávali kolovať jeden z džbánkov. Každý z nás bol zatiahnutý do nejakého prípadu horlivého vymáhania práva a úplne falošných obvinení. Stali sme sa terčom nepriateľských prejavov Americkej motorkárskej asociácie, motorkárov z klubu Elkov. Aby tá asociácia formulovala rozdiel medzi ich členmi a našimi odrodilcami, charakterizovali deväťdesiat deväť percent motorkárov v krajine ako slušný ľudí, ktorý baví jazdenie na motorke ako šport. Tým ale vyhlásili zvyšné jedno percento za asociálne barbary, ktorý by zneriadili aj jazdeckého koňa alebo surfovú dosku.
Anjeli a naši priatelia namiesto toho, aby sa cítili dotknutí, vzali to ako vrelú pochvalu. Hlasovali sme za to, aby sme sa všetci spojili pod jednu „jednopercentnú“ nášivku, ktorá by sa pridala k tej našej riadny, a tým by bolo hneď jasný, že ten, kto ju nosí, je ozajstný zločinec. Pomohlo by to vyhnúť sa kontraproduktívnym bitkám, pretože keby potom niekto z nás uvidel anjela, mofa, alebo nejakého iného z tých jednopercentných, bolo by hneď jasný, že sme spolčený proti rovnakému nepriateľovi.
Všetci vedeli, že nášivka bola zámerným provokatívnym gestom, ale my sme chceli, aby sme sme sa jasne odlišovali od tých, čo sa ešte len uchádzali o členstvo alebo od lufťákov, ktorí sa s motorkami iba hrali ako s detskými hračkami.
Povzbudení novým spojenectvom a vínom sa všetci pestovatelia rozptýlili do všetkých možných kútov Ameriky, aby o tom informovali svoje kluby a objednali nášivky. Ja so Sonnym sme nasadli na našich Harleyov. Boli sme úplne zjatí a tiež posadnutí tým, ako všetkých preserieme. Malá nášivka možno bola adekvátna pre tých ostatných jednoprocentov, ale nie pre nás. Jazdou cez pobrežie sme sa dostali až do Richieho tetovacieho salónu v centre Oaklandu. Po krátkom výklade vytvorila Richieho ihla motorkársku históriu, ale ja som bol taký ožralej, že som na to prišiel až na druhý deň ráno. Ja so Sonnym sme boli prví, ktorí mali to slávny jednopercentný tetovanie – symbol, ktorý tu bude do tej doby, kým bude existovať nezákonný motorkárstvo.
Čoskoro už naši oaklandskí bratia čakali v rade, aby ho dostali tiež. Začínali sme veriť v našu vlastnú mystiku. Na jednoduchom základe motorkárskeho jazdenia sme postavili určité pravidlá a rituály a mali sme pocit, že budujeme malú armádu. V skutočnosti to bol ale hrubý náčrt tajného spoločenstva.