FRANK REYNOLDS sa stal členom Pekelných anjelov v roku 1961. Svoje rané detstvo strávil v Ozarských horách a v trinástich rokoch bol poslaný do reformnej školy v štáte Washington a potom ho jeho sestra priviedla do Kalifornie. Odvtedy žil prevažne v San Franciscu a jeho okolí. Hrá na harmoniku, maľuje a píše poéziu.

MICHAEL McCLURE, „poslucháč“ pri sedeniach s Frankom Reynoldsom je americký básnik a dramatik, ktorého hra The Beard (Plnovous) slávila úspech v New Yorku. Medzi jeho knihy patrí Hymns to St. Geryon, The New Book / A Book of Torture a Dark Brown.

Ukážka:
"Svoje úplne prvé dobrodružstvo som zažil pri svojej prvej jazde s Pekelnými anjelmi. Na nič sa nehrám, Michaeli, takto to jednoducho bolo. Viem to, pretože vzduch, zem a všetko, sa v mojej mysli obrátilo k lepšiemu. Išli sme po diaľnici a naším cieľom bolo jazero Bass kúsok od Fresna v Kalifornii.Bol to víkend Dňa práce v šesťdesiatom prvom.Celkom tam bolo šesť motocyklov z pobočky vo Friscu.Ja som išiel na svojom Limey Triumph.Cítil som sa mimoriadne skvele, pretože som išiel s Pekelnými anjelmi. Nevšímali si ma a pritom som nebol zabudnutý.A zároveň tam bol akýsi údiv.- Videl som záblesk v ich očiach, keď sa na mňa pozerali: "Možno on môže byť nami dovedený k dokonalosti." Dostávalo sa mi toho pohľadu od mnohých.Pokračovali sme ďalej a ďalej po diaľnici, zastavovali na čerpacích staniciach, v stánkoch s párkami v rožku, grúhali sme po fľašiach vína a váľali sa v pšeničných poliach a zamotávali sme hlavu každému, kto okolo nás prešiel.Bola to sakramentsky krásna vec, ak sa na to niekto dokázal pozerať z toho správneho uhla. Bolo to pre mňa nové, všetko bolo nové, ale bolo to splnenie môjho sna a vo svojom veku devätnástich rokov som bol pripravený sa do toho sna ponoriť. Hoci som nevedel, kam ma ten sen dokáže, nech som navždy zatratený, pokiaľ som nebol odhodlaný ísť až na koniec!
V tom čase panovalo medzi jednotlivými pobočkami Pekelných anjelov napätie. Prešli sme okolo Oaklandskej pobočky fajčiace veľa trávy vedľa cesty. Toho dňa sa všetko hýbalo, schyľovalo sa k akcii. Hlavy nenávisti kričali: „JA SOM NENÁVIST!“ A zdalo sa, že to je aj v mojej hlave. Odišli sme zo scény, kde Oakland postával medzi štíhlymi choppermi. Riadidlá, ktoré siahali až do neba – šla mi z toho hlava okolo. A potom myšlienka na to, že bude sedem pobočiek Pekelných anjelov pri jazere Bass a SAKRA, ŽE TO BUDE SKVELÉ!
Bol Deň práce a boli sme tam. Aj keď v tej dobe som nehovoril My. Ale vedel som, že to tak má byť. Bol tam kravál, nadávky, pľúvance, objatie, bozky, pitie, zvracanie, bitie, ňuchanie, zvýšené hlasy v najhlbšom hneve ako predstavenie intrigánskej hry. AAHH, staré dámy, známe ako naše ženy – každá z tých, ktoré nesú meno starej dámy, patrí len jednému Anjelovi. Každý Anjel sa rozhliadal, sledoval akýkoľvek pohyb smerom k jeho starej a zároveň možno premýšľal o tom, že by sa zaradil do radu na jednu z tých nádherných prichádzajúcich dievčat. Vyšiel som na kopec s dvoma Satan's Slaves, ktorí k nám mali blízko a ktorí so sebou mali jedno z dievčat. Keď som čakal v rade, zistil som, že ich tam bude čoskoro oveľa viac. Bola dvojnásobne krajšia, dvojnásobne krajšia na duši .
Fúzaté tváre a čas od času chrumknutie a zvuk bandy ukazujúce ako by mohli spráskať ktoréhokoľvek z ich členov. Onedlho potom, čo sme dorazili do miestneho baru sa všetci štamgasti vytratili. Barmani zostali, aby nás obslúžili. Kapela sa nám nepáčila a tak sme začali púšťať pesničky z jukeboxu a kapela hrala s nimi..."